16. storočie začína vo svete zlovestne: poverenec španielskeho kráľovského páru, Babadilla, privedie v reťaziach naspäť do Európy Kolumba, zomiera Ferdinand, neapolský kráľ. Aj jeho nástupca, Fridrich IV., krátko na to vo francúzskom exile umiera. Zomiera aj pápež Alexander VI., jeho smrťou sa navždy stratí možnosť Borgiovcov dostať sa k moci. Len niekoľko mesiacov na to umiera i ďalší pápež, Pius III., aj syn Mateja Corvína, Ján Corvin, Izabela Kastílska….
V prvých rokoch 16. storočia zapadla hviezda mnohých panovníkov a slávnych ľudí, ale na život malého mestečka na brehu Rimavy to veľký vplyv nemalo. Ako asi v tom čase mesto vyzeralo? V strede malého námestia – trhoviska stál kostol, ktorého vonkajší vzhľad značne zmenili husiti. V čase nášho príbehu sa už boží bojovníci z mesta načisto vytratili, ale len niekoľko desiatok rokov predtým obsadili Tomašovú a dá sa predpokladať, že mali vplyv aj na Rimavskú Sobotu*. Jakub Rupp dokonca píše, že Jiskra mal v meste vlastný kaštieľ a kostol obohnal obrannými múrmi a vežami. Jiskrovci z kostola vyhnali katolíkov a obyvateľstvo nútili na husitskú vieru**. Trhovisko bolo obklopené domčekmi. Ľudia stavali drevené príbytky*** – lebo postaviť kamenný dom mohli väčšinou len zemania, aj to len s osobitným povolením kráľa. Túto výsadu udeľoval len ľuďom, o ktorých sa dalo predpokladať, že sa ich „hrad“ nestane útočiskom lúpežníkov a peňazokazcov. Teda tieto drevené domčeky stáli vo vnútri pravdepodobne drevených hradieb, ktorými bolo mestečko obohnané, a – keďže sa do mesta prisťahovávalo čoraz viac ľudí z okolia – miesta bolo stále menej.
Ľudia žili svojím každodenným životom, využívajúc výsady darované Karolom Róbertom****. Na trhu sa každú sobotu jednali o poľnohospodársky a remeselnícky tovar ( pri jednaní sa počítalo len do päť, takže sliepočku, ktorú gazda ponúkal za päť a dva, napokon možno zjednali aj na rovných päť). Len, ako vravím, miesta bolo čoraz menej, domy stáli hustejšie a na to už doplatilo nejedno mesto. Jedného dňa vypukol požiar a hradby, ktoré mali chrániť obyvateľov pred nepriateľom, sa zrazu zmenili na pascu. Suché domy vzbĺkli ako fakle, nedovoliac ľuďom v úzkych uličkách vo vnútri hradieb ujsť. Za niekoľko hodín zhorelo celé mesto s desiatkami obyvateľov, ktorí v blízkosti svojich príbytkov zhoreli na uhoľ. Vyhorel aj kostol so všetkými svojimi cirkevnými odevmi, pokladmi a mŕtvymi pochovanými v jeho útrobách. Zhoreli dokonca aj „Cadaveribus mortuorum magna satis stuporis admiratione digna“ (telá hodné obdivu)– ako ich v liste spomína panovník Vladislav II. Boli to pravdepodobne relikvie svätých, ktoré snáď disponovali aj divotvornou silou, ale ku ktorým sa veriaci celkom určite modlili v očakávaní pomoci a útechy. A zhoreli aj všetky písomnosti, zachytávajúce dejinné udalosti mesta. Zachovala sa len cechová truhlica zlatníkov a kováčov a zopár tých listín, ktoré ukrývala. Prívetivé a priateľské mestečko, ktoré bolo medzi pocestnými veľmi obľúbené, zmizlo zo dňa na deň. Tí, čo prežili, prehrabávali ruiny v nádeji, že sa im podarí niečo zachrániť, ale márne.
Vlastnými silami by sa obyvatelia nikdy nepostavili znova na nohy. Ľudia by sa rozpŕchli do iných miest a obcí a dnes by možno archeológovia skúmali už len pozostatky akejsi stredovekej osady na brehu rieky Rimavy. A tu prichádza na scénu náš hlavný hrdina – István Losonczy. Po tom, čo predchádzajúci majitelia mesta, Séchyovci, vymreli po meči, sa dve széchyovské dcéry vydali a medzi ich manželmi sa podelil széchyovský majetok.
Pánmi mesta sa teda v druhej polovici 15. storočia stali Losonczyovci. O jednom z ich potomkov, Istvánovi Losonczym, sa zmienil aj Samuel Kollár: „István Losonczy bol vzdelaný, mnohostranný, skúsený muž, ktorý svoje vedomosti získal cestovaním po svete a skúmaním života ľudí v ňom. Precestoval takmer celú Itáliu.“ Bol to práve ten Losonczy, ktorý poľutoval obyvateľov Soboty – a nezostalo len pri ľútosti. Spolu s Guthy – Országhovcami žiadali pomoc aj od samotného panovníka. Vladislav II. v tomto období nebol v ľahkej situácii – smútil za nedávno zosnulou mladou manželkou tak veľmi, že sa jeho nárek niesol celým palácom a svoj smútočný šat bol v tom čase rozhodnutý nosiť až do svojej smrti. Podľa jeho českého tajomníka ani situácia v kráľovskej pokladnici nebola práve veselá. Domov, do Čiech, písal o biednom stave Maďarska a v ňom i kráľa samotného. Snáď o to viac si treba vážiť, že, vyslyšiac slová prosebníkov, v osobitnej listine oslobodil mesto Rimavskú Sobotu na osem rokov od platenia daní.
A Losonczy pomáhal ďalej. Využijúc svoje cestovateľské skúsenosti navrhol nové mesto tak, že rozšíril trhovisko okolo kostola, čím vzniklo námestie na meter presne štvorcového tvaru, ktoré je svojou pravidelnosťou unikátom medzi námestiami slovenských miest. Trhové námestie ohraničovali štyri o hodne širšie hlavné ulice, tepny, do ktorých sa ako cievy zbiehali uličky okolitých mestských častí. Sobota a ľudia v nej sa znova postavili na nohy. Obnovili starý kostol a za tých osem rokov slobody od daní sa im podarilo vrátiť mestu povesť rušného hospodárskeho centra.
Samozrejme, obraz mesta sa od tých čias veľmi zmenil. Drevené domy sa začali vytrácať najprv z námestia, potom aj z ostatných uličiek. Posledné stopy starej Soboty odstránila hromadná bytová výstavba v druhej polovici 20. storočia. Zostal len pôdorys mesta, priestranné námestie, ktoré počas dejín nieslo toľko mien, ale nikdy nebolo pomenované po človeku v hlave ktorého vzniklo – po Istvánovi Losonczym.
Zdroj: Mgr. Katarína Borosová
* Názov Rimavskej Soboty sa počas storočí menil: Zombathely, Villa Stephani – Istvánfala – Steffeldorf (neskôr Gros Steffelsdorf), Rimoa Zumbotha, Rimaszombat (bez nároku na správne poradie)
** Podľa Finduru ešte aj v 18. – začiatkom 19. storočia bolo v okolí zopár takých rodín, ktoré sa tajne modlili z husitských modlitebných knižiek.
*** Maketu jedného typického sobotského dreveného domčeka nájdete v rimavskosobotskom múzeu, je to verná kópia rodného domu básnika Mihálya Tompu.
**** Karol Róbert, syn Karola Martella a dcéry Rudolfa Habsburského, 2. novembra 1335 udelil mestu výsady totožné s výsadami mesta Budín.
Čo sa v tom čase stalo vo svete:
1500 – K. Kolumbus hneď po príchode prepustený, ale pozbavený funkcie miestokráľa
- Smrť neapolského kráľa Ferdinanda, jeho nástupcom sa stáva Fridrich IV. (1500 – 1501).
1501 – vo Francúzsku umiera Fridrich IV.
1502 – Kolumbus odchádza na svoju poslednú objaviteľskú cestu (Honduras), z ktorej sa vracia v roku 1504
- na území speyerského biskupstva vypukne roľnícke povstanie
1503 – umiera pápež Alexander VI., o niekoľko mesiacov aj Pius III.
1504 – umiera Ján Corvin
- umiera kráľovná Izabela Kastílska. Kráľovstvo zdedí jej zať, Filip I., keďže na jej dcére, Johane, sa už prejavujú znaky šialenstva.
1505 – umiera taliansky maliar Philippo Lippi
- umiera Ivan III. – Veľký, ruský cár
- v Číne umiera panovník Hung-Či
1506 – umiera kastílsky kráľ Filip I.
- Kolumbus prežíva svoje posledné roky života obklopený úctou a zomiera tak, že ani netuší, že objavil nový kontinent.
- umiera Andrea Mantegna, vynikajúci taliansky renesančný maliar
- vypukne ničivý požiar v Rimavskej Sobote
Použitá literatúra:
Findura Imre: Rimaszombat szabadalmas város története (História Rimavskej Soboty – mesta s privilégiami)
B. Kovács István: Rimaszombat (Rimavská Sobota)
Horváth Zoltán–Parragi György: Világtörténelmi lexikon (Lexikón svetových dejín)
Ilustračné obrázky: staré pohľadnice, prvá vojenská mapa Rimavskej Soboty z 18. storočia