Škola, ktorú dnes všetci Soboťania poznajú ako Lýceum, začala svoju kariéru ako prízemná budova. V tom čase bolo veľkým úspechom, že ju mohli postaviť, ani nie preto, že by školstvo v meste korene nemalo, ale po neslávnej bitke katolíkov s protestantmi rakúska vláda zrušila protestantské školy a ich učiteľov prepustila. Ani Tolerančný patent Jozefa II. ešte nepriniesol očakávaný úspech, až po osobnej intervencii mešťanov pri príležitosti návštevy panovníka v meste sa ľady pohli a protestantské cirkvi si v Sobote mohli postaviť kostoly a školy. Na lýceum sa poskladala reformovaná obec a v roku 1801 sa podarilo položiť základný kameň. Nižšie gymnázium sa postupne rozrastalo a po ďalších peripetiách s Viedňou, spojením dvoch gymnázií – evanjelického a reformovaného- vzniklo Zjednotené protestantské gymnázium, ktoré – ako také, bolo jediné v celom Uhorsku. Budova už bola „úzka v bokoch“ a tak ju nadstavili dvomi poschodiami. Dobrí sobotskí majstri túto prácu hravo zvládli za púhych 101 dní! Už nič nebránilo škole nastúpiť cestu slávy, veď mala vynikajúcich pedagógov, z ktorých niekoľkí boli autormi učebníc používaných po celom Uhorsku. Zo študentov sa mnohí stali slávnymi spisovateľmi, politikmi, sochármi či inými umelcami. Na teraz už vyššom gymnáziu prví maturanti zložili skúšky dospelosti v roku 1886.
Hodnota školy stojí či padá na kvalite jej pedagógov. Z plejády učiteľov by som rada spomenula dvoch mužov toho istého mena. Keď počujete János Fábry, možno sa vám vybaví zakladateľ Gemersko- Malohontského múzea, ktorý ako pedagóg pôsobil 47 rokov a bol niekoľkonásobným riaditeľom sobotského gymnázia. Muž, ktorý si zaslúži, aby sa dostal do Siene slávy.
Ten druhý János Fábry, učiteľ a dobrodruh, už tak veľké zásluhy na rozvoji mesta či školstva neniesol, napriek tomu by som ho rada spomenula ako sobotského Mórica Beňovského. Od mája 1786 bol 11 mesiacov učiteľom školy, ktorú spravovala evanjelická cirkev. Ďalšie štyri roky neustále menil svoje pôsobiská, na koncile v Pešti sa viackrát neúspešne uchádzal o miesto farára či učiteľa. Po tom, čo bolo zjavné, že už nikdy neuspeje, prestúpil na katolícku vieru a ďalšie tri roky strávil v bratislavskom kňažskom seminári. No rožňavský biskup ho odmietol vysvätiť za kňaza, ušiel teda zo seminára a útočisko našiel v Sedmohradsku. Ani ako nasledovník Socina nedosiahol svoj cieľ, nuž znova vzal svoj batôžtek a na potulkách došiel až do Moldavska, kde sa stal vychovávateľom a súkromným učiteľom v bojarskej rodine. Medzitým už ženatého Fábryho manželka presvedčila, aby odišli hľadať šťastie do Konštantinopolu. Tam sa stal mohamedánom, dokonca sa podrobil aj obriezke. O niekoľko rokov ho v Pešti zhliadol evanjelický farár z Čerenčian,Samuel Kollár. Stretol ho tam v sprievode jeho troch manželiek. Stopy po jeho ďalšom osude zavial prach času.
Ale poďme späť ku škole, ktorá bola po rokoch opäť malá. Čoskoro postavili novú budovu gymnázia a lýceum sa stalo nepotrebným. Prebytočnú budovu odkúpil obchodník, pán Donáth. Mal na tej istej ulici dom, v ktorom býval. Budovu, ktorú odvtedy nazývali Donáthov dom, rozdelil na časti, spodné priestory prenajímal ako obchody a na poschodiach boli nájomné byty. Stal sa z nej obyčajný „činžiak“. Tým ešte ale nepadla úplne na dno. Prišla vojna, prenasledovanie Židov, vlna násilia sa dovalila aj do Soboty. Pred deportáciami zriadili v meste tri getá, jeden v Tomašovej a dve na tej istej ulici, vo Wirtschafterovom a v Donáthovom dome – v lýceu. Sem sústredení Židia nesmeli geto opustiť, živorili z toho, čo si so sebou priniesli. A okrem hladu ich trápili aj strážcovia (predtým spoluobčania!), ktorí sa – neraz mučením – chceli dostať k ich ukrytému zlatu. Stalo sa i to, že od strachu pred mučením zlato odovzdali, potom ich týrali ďalej v presvedčení, že ho musí byť ukrytého ešte viac. Mnohých zúfalstvo prinútilo spáchať samovraždu.
Po vojne budova, ako by sa hanbila za to, čo v jej útrobách napáchali, začala chradnúť. Bol tu ešte jeden zúfalý pokus o prinavrátenie jej zašlej slávy, keď v roku 1968 dostala mramorové tabule s menami slávnych ľudí, bývalých študentov tohto gymnázia. Skonfiškovaná budova chátrala ďalej, prešla do majetku Gemerského múzea a po reštitúciách ju vrátili bratislavskej dedičke.
Niekoľko faktov na upresnenie:
- Prvé latinské školy na území mesta sa spomínajú už v roku1464. V 16. storočí bola dokonca Sobota jedným z dvoch miest v hornom Uhorsku, kde vyučovali filozofiu a teológiu. Tým druhým mestom bol Sárospatak.
- Náboženské nezhody, bitka medzi reformovanými mešťanmi a katolíkmi, ktorých viedol na procesii hrachovský misionár Juraj Karaba, vypukli 25. júna 1769. Následne súdnym rozhodnutím vyhnali z mesta protestantských farárov a učiteľov, všetok ich hnuteľný a nehnuteľný majetok zhabali, ich školy rozpustili.
- Tolerančný patent vydal Jozef II. 13. októbra 1781, 5. júna 1783 navštívil Rimavskú Sobotu
- Zjednotené protestantské gymnázium vzniklo zlúčením Gymnázia malohontského evanjelického seniorátu v Ožďanoch a Gymnázia reformovanej cirkvi v Rimavskej Sobote 11. októbra 1852
- Školu rozšírili o dve podlažia v roku 1784. Bolo v nej 6 – 7 tried s 3 – 5 učiteľmi. Vznikla v nej knižnica, moderné kabinety, dokonca aj jedáleň. Telocvičňu ku nej pristavili neskôr na susednom pozemku.
- Počas vojny zo strachu pred mučením sa jedom otrávili zubný lekár, Dr Alexander Lustig s manželkou, manželka Dr Imricha Kleina si podrezala žily a Terézia Ruprichová vyskočila z okna.
- Mramorové tabule zaznačili mená nasledovných slávnych študentov tejto školy:
spisovatelia a básnici: József Bodor, Ján Botto, Ivan Krasko, Ján Čajak, Janko Jesenský, József Kiss, Valér Kubányi, Daniel Lauček, Kálmán Mikszáth, Lajos Pósa, Jozef Škultéty
sochári: Barnabás Holló, Miklós Izsó
politik Štefan Marko Daxner
objaviteľ ľadovej jaskyne v Domici Daniel Lichard a mnohí iní
Použitá literatúra:
Tamás Danis: Visszapillantások (Pohľady späť)
Samuel Kollár: Rimavská Sobota
Spomienky Ruženy Friedmanovej z Mestskej kroniky Rimavskej Soboty
Autor: Mgr. Katarína Borosová