Na začiatku bola myšlienka. Na začiatku veľkých vecí vždy stojí dobrá myšlienka, nápad, ktorý, ak aj nezmení svet – ovplyvní život aspoň skupiny ľudí. Tento nápad skrsol v hlave poštmajstra Ferdinanda Lennera. Už dlho rozmýšľal, čo si počať so šiestimi jutrami lúky pri Rimave, na ktorej kedysi kosievali a uskladňovali trávu pre poštové kone.
Nejedna kopa sena mu zhorela, keď si tam večer pred spaním vandráci fajku zapálili. Poštmajster veľký požiar Soboty nezažil, len z rozprávania svojho deda počul, ako mesto ľahlo popolom a tak sa bál, že prevažujúce západné vetry zodvihnú iskričky dovysoka a šmaria ich na šindľové strechy domov, ktoré od tejto lúky nestoja ani tak ďaleko. Aj poštové dostavníky vystriedali modernejšie dopravné prostriedky, nuž niet divu, že krátko potom ho napadla tá myšlienka.
Lúku, kde sa v priezračnej vode dali chytať raky, daroval mestu. A páni konšeli sa v roku 1824 rozhodli na nej vybudovať presne to, čo mesto najviac potrebovalo – mestský park. Vznikol tu areál svojím duchom na tie časy nesmierne moderný. Architekti tu totiž navrhli nielen krásny park, kde sa rodiny s deťmi mohli v nedeľné popoludnia poprechádzať a pokochať v cudzokrajných stromoch, kríkoch a bohatých kvetinových záhonoch, ale vybudovali tu aj tenisové kurty s trávnikovým povrchom, kolkáreň, letnú krytú terasu na tanec, hostinec a kasíno, kúpele Diana, plaváreň a čitáreň. Každý tu prišiel na svoje. Čerstvo vysadený park sa pod starostlivosťou mestských záhradníkov rozvíjal do krásy, dokonca v roku 1939 ho János Édes v časopise Társalkodó (Spoločník) označil za jeden z najkrajších parkov tejto stolice. O tom, že sem ľudia radi chodili oddychovať, svedčí aj fakt, že žiadali od mestských radných vyniesť rozhodnutie, aby sa pri parku znížila povolená rýchlosť dopravných prostriedkov, chtiac takto zabezpečiť čistejší vzduch a menší hluk.
Teraz sa ale pozrime na jednu z najväčších záhad Rimavskej Soboty – bustu grófa Istvána Széchenyiho, ktorá po svojom slávnostnom odhalení stála pred budovou hostinca a kasína. Podľa nej nazvali toto miesto zábavy a odpočinku Széchenyiho parkom. Dlhé roky tam stála pre potešenie oka a duše. Ale, ako napísal Hviezdoslav, „…zloba si vždy dvere nájde“.
Prvýkrát ju zvalili po prvej svetovej vojne. Nie všetci rozmýšľali tak, ako Janko Jesenský, ktorý v čase svojho „županovania“ v Sobote nedovolil povaliť ani jednu sochu, odvolávajúc sa na to, že velikáni umenia sú nadnárodní a zaslúžia si úctu potomkov bez ohľadu na to, akou rečou hovorili. Teda, ako som povedala, bustu povalili a nechali ju tam zhanobenú, pohodenú v blate. V ten večer sa traja muži s fúrikom zakrádali bočnými uličkami do mestskej záhrady. Bustu zavinuli do starých jutových vriec, naložili ju na fúrik a tichými ulicami ju odniesli do domu Miklósa Rábelyho. Kníhtlačiar a kníhkupec Rábely bol jedným z tohto trojlístka a keďže razie českých žandárov boli v jeho dome pravidelným rituálom, riadiac sa heslom „pod lampou býva najväčšia tma“, dal miestnym stolárom vyrobiť podstavec a bustu postavil rovno do svojho salóna. Brada ako brada, žandári si mysleli, že je to Kossuth a on ich z tohto omylu nemal v úmysle vyviesť.
Prvú májovú nedeľu roku 1939 bustu slávnostne vrátili na svoje miesto. Potom už zdobila park len niekoľko rokov. Po tej ďalšej svetovej vojne znova prišiel čas váľania sôch. Zo svojho miesta spred župného domu odstránili do depozita sochu Mihálya Tompu, neznámi vandali odsekli hlavu busty Istvána Ferenczyho a bustu Séchenyiho zvalili opäť. Od tých čias o nej nikto viac nepočul. Či ju nejaká nenávistná duša rozbila na padrť, alebo sa našiel niekto podobný Rábelymu a sochu v tajnosti ukryl, nevedieť. Možno dodnes zapadá prachom na ktorejsi povale a potomkovia ani len netušia, aký poklad ich podkrovie ukrýva. Len najstarší obyvatelia mesta si ju pamätajú. V depozitári múzea je gypsová busta Istvána Széchenyiho, ktorú zhotovil Miklós Izsó, ona mohla a nemusela byť predlohou tej ozajstnej z mestského parku. Faktom je, že sa jej veľmi podobá. A tak park čaká svoju sochu. Ktovie, či sa raz nájde?
István Széchenyi- (1791 – 1860) – politik, spisovateľ, zakladateľ Maďarského národného múzea a Vedeckej akadémie. Jeho zásluhou sa obchodovanie po Dunaji rozšírilo až po Čierne more. Modernizáciu námorníctva videl v parolodiach. Svoje reformné plány zhrnul v diele Stadium.
Zopár ďalších faktov:
- Bustu prvýkrát povalili roku 1919, trojica mužov, ktorý ju odniesli boli Miklós Rábely, jeho synovec s takým istým menom a hlavný mestský záhradník pán Bottlik. Podstavec pre sochu do domu Miklósa Rábelyho vyrobil stolár pán Szabó.
- Po odstránení sochy Mihálya Tompu zmizla lýra, ktorá zdobí jej podstavec. Pred zatavením sa ju v poslednej chvíli podarilo zachrániť pánovi Hizsnyanovi staršiemu..
- Socha Mihálya Tompu sa neskôr dostala do prednej časti mestskej záhrady, až po zamatovej revolúcii ju vrátili pred župný dom, už nie na pôvodné miesto, lebo medzitým tam vybudovali dnes už nefunkčnú a ohyzdnú fontánu.
- Poškodenú bustu Istvána Ferenczyho zreštauroval sobotský maliar, sochár a všestranný umelec Jenó Mátrai – Makovits
Použitá literatúra: Danis Tamás: Visszapillantások ( Pohľady späť)
Rábely Miklós: Egy rimaszombati polgár emlékezései ( Memoár rimavskosobotského mešťana)
B. Kovács István: Rimaszombat ( Rimavská Sobota)
Obrázková príloha:
Miklós Izsó: Busta grófa Istvána Széchenyiho (GM múzeum)
Mestský park na prelome 19. – 20. storočia v pozadí s bustou (GM múzeum)
Autor: Mgr. Katarína Borosová