Najväčšie neprávosti sa vždy diali – a dodnes sa dejú – v mene viery. Niekde v začiatkoch to bolo prenasledovanie kresťanov, ktoré spustil cisár Nero. No i napriek prenasledovaniu kresťanstvo silnelo, dokonca pochovalo aj Rímsku ríšu a katolicizmus sa stal vedúcim náboženstvom Európy. Ale časom sa na samotnú vieru nabalilo všeličo a našli sa ľudia, ktorí pre chyby, ktoré nezavinila viera, ale ľudia, ktorí v mene viery bohatli a využívali iných, začali katolicizmus kritizovať. Vieme, ako pochodil Ján Hus. Ale jeho myšlienky sa rozširovali ďalej, každá nová myšlienka ako ďalšie pierko napĺňala pomyselnú perinu, ktorej poťah, jemne rozpáraný Jánom Husom, sa celkom roztrhol príchodom Martina Luthera a Jána Kalvína. Veľa ľudí prestúpilo do protestantských cirkví, celé krajiny, najmä na severe Európy, nasledovali Luthera a Kalvína. V druhej polovici XVII. storočia začal katolícky panovník Rakúska Leopold VI. so silnou protireformačnou politikou.
Na 5. marec roku 1674 zvolal kráľovský fiškus Mikuláš Majláth do Prešporka kazateľov, kantorov, rektorov škôl a dokonca aj zvonárov a niekoľkých organistov evanjelickej a reformovanej cirkvi, aby „vydali počet zo spoluviny na vzbure“.* Z vyše tisícky predvolaných ich do Prešporku prišlo okolo štyristo. Ešte v ten deň si mohli vypočuť obžalobu, podľa ktorej „pohŕdali božou bázňou, neuctievali svätých a pannu Máriu stavali na roveň svojim nehanebným ženám, zapríčinili verejné povstanie a podnecovali ľud k vzbure.“ Z týchto dôvodov žiadali začať s obžalovanými súdny proces.
Zaujímavá je najmä druhá časť žaloby – podnecovanie a účasť na vzbure, hoci obžaloba bola vznesená tak, že kráľovský fiškus nemal ani len menný zoznam obžalovaných. Ten spísali až po prečítaní žaloby. Podozrievali ich z účasti na vzbure, ktorej hlavný protagonista – František Wesselényi** bol v tom čase už sedem rokov mŕtvy!
Samozrejme, každý obžalovaný má právo na advokáta, preto im delegovaná stolica hneď aj určila právnych zástupcov. Tí ale kazateľom otvorene povedali, že sa síce môžu pokúsiť niečo urobiť, ale v zmenu môžu len dúfať, lebo v ich veci sa už dopredu rozhodlo. Keď pred mimoriadnym súdom od fiškusa predsa len žiadali jednoznačné dôkazy, ten jednoducho odpovedal, že nie je povinný tak urobiť. Napriek tomu mal zopár chabých pokusov s podvrhnutými listami, ktoré už ani v tej dobe neboli vôbec dôveryhodné. Po trojdenných dišputách ale sudcovia uznali listy za pravé, hodnoverné a právoplatné, o ktorých nikto nemá právo pochybovať.***
Odtiaľto už sudcovia dlhú dobu postupovali podľa rovnakého scenára – s odhodlaním naplniť slová príslovia: keď zbiješ pastiera, rozuteká sa jeho stádo -zastrašovali obvinených, vyhrážali sa im žalárom a nie v poslednom rade aj smrťou. A druhou rukou hneď ponúkali bezbolestné riešenie: stačilo podpísať reverz a mohli byť zaraz oslobodení od všetkých žalôb a mohli beztrestne odísť. **** Sudcom (a vlastne aj panovníkovi samotnému),samozrejme, vôbec nešlo o deklaráciu vernosti, v podstate v nej ani nemali dôvod pochybovať, text reverzu bol dôležitý od miesta, ktorý – akoby mimochodom – začínal slovami: Okrem toho…
Mnohí duševný nátlak nevydržali a podpísali. Tých približne tristo kazateľov, ktorí to odmietli, napokon v apríli 1674 odsúdili na „stratu života a majetku s večnou potupou, ktorú musí znášať i potomstvo“.
Po vyhlásení rozsudku ešte niekoľkí reverz podpísali , ostatných porozvážali do väzení v rozličných pevnostiach: do Komárna, Leopoldova, Kapuváru, Éberhárdu, Branču a Sárváru.
Pre väzňov nastal čas strašného – telesného aj duševného – mučenia. Okradli ich takmer o všetko, a tak – sporo oblečení – v letných horúčavách i v najtuhšej zime – vykonávali tie najťažšie a najpotupnejšie práce, na ktoré už neposielali ani vrahov a zbojníkov.
18. marca 1675, keď si odsúdení kazatelia mysleli, že je ich útrapám koniec a blíži sa čas ich prepustenia, vypravili tých, ktorí boli väznení v leopoldovskej pevnosti, na dlhú cestu –mali byť dopravení do Neapolu, aby ich tam predali na galeje. Len János Szentmiklósi a István Kaposi (rimavskosobotský kazateľ) zostali v pevnosti, pre starobu by cestu aj tak neprežili. S obomi nohami v okovách, pospájaní reťazou pod krkom, neustálou bitkou a hladom poháňaní väzni išli skalami, močarinami, horami peši cez Moravu a Rakúsko. Trápení hladom a chorobami, s nohami rozodratými od okov, konečne 7. mája 1675 dorazili do Neapola. Zo 42 rabov túto cestu plnú útrap prežili len tridsiati dvaja.
Galeje – v tom čase najponižujúcejší trest pre najhorších zločincov – boli ich poslednou zastávkou. Predali ich za 50 zlatých a hneď boli prikovaní k veslám. Od tej chvíle stratili všetku nádej.
Pobúrilo to celú Európu, ale nikto sa nemal k tomu, aby vážnejšie zakročil proti tejto nespravodlivosti. Až Holandsko usporiadalo zbierku na vyslobodenie kazateľov. Vykúpením dvadsiatich šiestich ešte živých galejníkov 12. februára 1676 poverili holandského veľvyslanca vo Viedni, Michiela de Ruytera*****, ktorý, zaplatiac za každého kazateľa 100 zlatých, sám neskôr povedal: „ Vo všetkých etapách svojho života som nad svojimi nepriateľmi zviedol mnoho víťazných bitiek, ale mojím najslávnejším víťazstvom bolo to, že som nevinných služobníkov Božích oslobodil z ich neznesiteľných útrap.“
Kazatelia – galejníci sú symbolom nezlomnej viery, vytrvania a odhodlania za svoje presvedčenie hoci aj umrieť. Galejníci, pochádzajúci z Gemera, majú svoju pamätnú tabuľu na východnej stene v reformovanom kalvínskom kostole v Rimavskej Sobote. Sú to kazatelia predaní v Neapole…:
Mihály Krasznai z Keleméru (HU)
Balázs Köpeczi Haller zo Skerešova
Péter Simonyi zo Šimonoviec (rektor)
Mihály Szalóczi zo Zubogyu (HU)
Miklós Bugágy z Gemera
István Füleki z Neporadze
Ferenc Otrokócsi Fóris z Rimavskej Seči
Mihály Huszti z Kesoviec
János Jablonczai z Behyniec
Péter Kálnai z Putnoku (HU)
István Móricz Harsányi z Rimavskej Soboty
János Rimaszombati z Čoltova
…. a v Buchare:
István Beregszászi z Chanavy
István Kállai z Valíc
István Ladmóczi zo Širkoviec
György Szendrei z Blhu
András Szentkirályi zo Žípu
István Szentpéteri zo Šimonoviec
Sámuel Tatai z Tornale
István Tökölyi z Dubovca
Nasledovní kazatelia síce zemepisne nepochádzali z Gemera, ale pre blízkosť miest ich pôsobenia považujem za potrebné ich spomenúť:
Ján Simonides z Brezna
Mihály Miskolczi z Fiľakova
Pamätník kazateľom – galejníkom postavili v mnohých mestách, okrem iných aj v Debrecíne. K tomuto – ako prosbu o odpustenie – 18. augusta 1991 položil svoj veniec aj pápež Ján Pavol II.
Pamätná tabuľa v rimavskosobotskom reformovanom kostole.
* Všetky citáty v úvodzovkách sú z diela Jána Simonidesa
** František Wesselényi (1605 Banská Bystrica – 1667 , pochovaný v Muráni) – šľachtic pôvodom z Novohradu, uhorský podžupan, vojenský kapitán Horného Uhorska a vodca protihabsburského povstania.
*** Išlo o (vytlačené) listy Štefana Witnyédiho Ambrózovi Keczerovi, v ktorých nabáda Keczera, aby viedol kazateľov k vzbure tak, ako to urobil aj on sám. Obaja (Witnyédi i Keczer) bol v čase konania sa mimoriadneho súdu už dva – tri roky mŕtvi.
****Z latinčiny preložený text reverzu: „My, nižepodpísaní, z dôvodov spoluviny na vzbure predvolaní do Prešporka a usvedčení, na príkaz Jeho Veličenstva sa podpisujeme a sľubujeme vernosť, že nebudeme mať nijaké spolky s tými, čo sú neverní Jeho Veličenstvu. Okrem toho sa chceme celkom zrieknuť v budúcnosti vykonávať či už tajne alebo verejne nejaký kazateľský, učiteľský a podobný úrad – a to pod stratou života i celého majetku a pod večnou potupou, ak budeme pristihnutí čo len pri jedinom podozrení. Toto chceme dobrovoľne a ochotne potvrdiť podpísaním svojich mien a pritlačením pečatí.“
***** Michael de Ruyter (1607 – 1676) bol účastníkom nie menej ako 40 menších a 15 veľkých námorných bitiek.
Použitá literatúra:
- Ján Simonides: Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka (Zlatý fond denníka SME)
- G. Kovács Gyula: Gömöri protestáns gályarabok (Gemerskí protestantskí galejníci)