Pani Makovitsová si láme hlavu, čo dnes uvarí. U Makovitsovcov je táto otázka pravidelne sa opakujúcim problémom. Manžel Jenő je dobrým umelcom, občas dostane aj dobre vynášajúcu zákazku, vše a zas aj nejaký obraz predá, a v dome často nenájdete ani deravý groš. Makovitsovcom veru peniaze ľahko pomedzi prsty pretečú.
„ Ako prišli, tak odišli“, vravieva teta Manci, ktorej spomienka na sobotňajšiu hostinu vylúdila široký úsmev na tvári. Bola pečená hus, dobré vínko, sladké zákusky a boli priatelia, ktorí tento bohatý stôl za krátku chvíľu pomohli vyčistiť. Potom sa ešte pri cigánskej muzike do rána bavili.
Bohémsky spôsob života oboch manželov nikoho v meste neprekvapoval. Už vedeli, keď z dvora znie hudba, majster ukončil dobrú zákazku. Ale väčšinou tam bolo ticho, len brána zavŕzgala, keď Pömpi, majstrova dorastajúca dcéra, išla do susedov požičať si za lyžicu masti.
„ Teraz ale bude všetko ináč“, dušuje sa teta Manci. Keď pred niekoľkými mesiacmi niekto zaklopal na dvere, zdalo sa jej, že to snáď na bránu búcha samotná Fortúna. Chanavskí farníci vyhľadali majstra, aby ho poverili zhotovením busty Mihálya Tompu, básnika, čo onoho času v ich kostole farárčil. Busta už mohla byť dávno hotová, ale Jenő sa teraz zaryto venuje svojím skautom. Od malička mal rád prírodu, v blízkom či ďalekom okolí mesta nebol vrch či turistický chodník, čo by ním, spolu so svojimi priateľmi, nebol prešiel. Mnohé jeho obrazy vznikli práve na týchto potulkách. A potom niektorý z jeho priateľov spomenul skauting, o ktorom sa kdesi dočítal. Akoby sa mu v hlave rozsvietila žiarovka – „To je ono! To potrebujú mladí učni, aby svoj voľný čas netrávili len tak bohapusto vysedávaním na lavičkách v parku!“
I dnes sa s nimi plahočil medzi skalami Kamenného Janka. Teraz sedia okolo táborového ohňa, opekajú slaninku. Majster posedáva obďaleč, pohľad upretý do diaľky, a predsa tam nič nevidí. Hlavou mu víria myšlienky – prelína sa v nich práca so skautingom. Myslí na to, ako bustu čím skôr dokončiť, ale nedá mu pokoja ani myšlienka na jeho mladý skautský oddiel, ktorý by sa mal aj v meste niečím nezabudnuteľným predstaviť. Riešenie príde ako blesk z jasného neba! Majstrovi sa na tvári rozleje spokojný úsmev a zrazu mu začne byť veľmi naponáhlo. Nevie sa dočkať, kedy bude môcť konečne vo svojom ateliéri znova pracovať na tej buste. Len čo na to povie žena?
Kým bustu nedokončil, skoro ani z ateliéru nevyšiel. Spočiatku na nej pracoval tak, ako na všetkých svojich ostatných dielach. Dlho nič, Jenő tvrdil, že sa najprv musí zrodiť v jeho hlave, potom množstvo papierov s náčrtmi, ktoré ležali všade na dlážke jeho ateliéru a ku ktorým sa teta Manci nesmela ani priblížiť, lebo veru neraz sa stalo, že majster napokon spod tej hŕby vytiahol nákres, ktorý spravil medzi prvými.
Deň čo deň pracoval dlho do noci, z ateliéru sa ozývalo klopkanie a cveng kovu. Spod pahreby vyletovali neposedné iskričky a osvetľovali majstrovu spotenú tvár. Jedného rána ho Pömpi našla spokojne spať pred hotovou bustou. Celé predpoludnie si ju Makovitsovci obzerali, Jenő ju skúmavým pohľadom obchádzal zo všetkých strán a teta Manci lietala zrakom z busty na manžela. Snažila sa rozlúštiť výraz jeho tváre, chcela vedieť, či je so svojou prácou spokojný a či konečne príde nejaký peniaz do domu.
Až pred obedom vyriekol slovíčko „hotovo“ a opatrne, akoby mal v rukách najjemnejší porcelán, vložil bustu do drevenej debny a pozorne vypĺňal medzery voňajúcou slamou. Keď truhlicu naložili na voz a vybrali sa do Chanavy, mala už teta Manci hotový zoznam potravín, čo po manželovom návrate kúpi.
No z tejto pláce pani Makovitsová nekúpila nič. Bustu, dieťa svojho ducha a talentovaných rúk, vymenil majster za hudobné nástroje bývalej chanavskej hasičskej dychovky, aby nimi založil dychovú kapelu rimavskosobotských skautov.
Jenő Mátrai – Makovits sa narodil v roku 1896 v rodine stolára a tak si umelecké remeslá, najmä umelecké rezbárstvo, osvojoval už v rannej mladosti.
Študoval v Budapešti na Štátnej umeleckej vysokej škole spolu s Ödönom Gwerkom a Mikulášom Galandom. Techniku si zdokonaľoval aj počas svojich študijných pobytov vo Švajčiarsku a Taliansku. Počnúc 20. rokmi 20. storočia sa so svojimi dielami zúčastňoval výstav popredných československých maliarov. Stopy jeho rúk nájdete v meste takmer všade:
- zhotovil štukatúru evanjelického kostola
- podľa vlastných náčrtov viedol rekonštrukciu Hlavného námestia
- pri rekonštrukcii zakreslil staré mestské múry, ktorých pôdorysy dnes vidieť v dlažbe námestia
- k jeho menu sa viaže aj pamätník In memoriam na Hlavnom námestí
- bol jedným zo zakladateľov skautingu v Rimavskej Sobote
- vytesal náhrobný kameň básnika Józsefa Kissa a jeho matky, ktorý dnes stojí v rimavskosobotskom cintoríne
- zreštauroval bustu Istvána Ferenczyho po tom, čo sa po jej povalení ulomila hlava
- jeho obrazy nájdete nielen v múzeách, ale aj v nejednej gemerskej domácnosti
Po 2. svetovej vojne majstra a jeho rodinu presídlili do Maďarska.
Ešte raz sa vrátil na rodnú zem – v r. 1966, kedy v Rimavskej Sobote usporiadali výstavu s názvom Diela gemerských maliarov v 1. polovici 20. storočia. Podľa svedectva katalógu výstavy tu predstavili majstrových 27 olejomalieb, 11 pastelov a 3 medirytiny
Zomrel 16. septembra 1967 v Budapešti.
Naposledy mohla verejnosť vidieť jeho diela na výstave Gemerského múzea v roku 1999.
Použitá literatúra: Danis Tamás: Visszapillantások / Pohľady späť/
B. Kovács István – Rimavská Sobota – mesto rodákov